Slovensko je pragmatické . Čo urobí Európa , keď Čína zaútočí na Taiwan ?

spravy.pravda.sk · Feb 18, 2026 · Collected from GDELT

Full Article

Európania by nemali ustupovať nátlaku Číny. Pre Pravdu o tom hovorí Matej Šimalčík, výkonný riaditeľ Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií. Vydali ste štúdiu, ktorá mapuje vzťahy 30 krajín Európy s Taiwanom. Je to 27 štátov Európskej únie a Nórsko, Británia a Švajčiarsko. Prečo by sa Európa mala zaujímať o vzdialenú ostrovnú krajinu v Ázii, ktorú ani diplomaticky neuznáva? Taiwan je nám vzdialený, ale je to miesto, okolo ktorého sa dnes do veľkej miery točí globálna geopolitika a ktoré určuje, ako sa bude vyvíjať medzinárodné usporiadanie či konflikt veľmocí. Z pohľadu Slovenska ako malého stredoeurópskeho vnútrozemského štátu je Taiwan aj kľúčovým hráčom nášho hospodárskeho rozvoja, keďže ide o technologickú veľmoc, najmä čo sa týka výroby polovodičov. Taiwan celosvetovo produkuje približne 60 percent z nich. Pokiaľ ide o tie najvyspelejšie, ktoré sa používajú napríklad pre umelú inteligenciu, je to dokonca viac ako 90 percent. Tieto hospodárske odvetvia zohrávajú čoraz väčšiu rolu v európskej ekonomike. Akýkoľvek negatívny geopolitický vývoj týkajúci sa Taiwanu by mal zásadný vplyv na našu prosperitu – nielen Európy, ale aj Slovenska. Náš automobilový priemysel je výrazne závislý od prístupu k čipom. Tie sa, samozrejme, nevyrábajú len na Taiwane, ale tamojšie problémy by sa určite dotkli Slovenska aj celej európskej ekonomiky, ktorej sme integrovanou súčasťou. Taiwanci nepanikária, vojakov však majú menej ako Čína Video Novým taiwanským pretidentom sa stal 20. mája 2024 Laj Čching-te, komunistický režim v Pekingu na to reagoval vojenskými manévrami. Čína pokladá Taiwan za svoje územie. / Zdroj: Pravda/Andrej Matišák Vo vašej analýze ste rozdelili 30 krajín do štyroch základných skupín. Slovensko je v najväčšej a zaradili ste ho k pragmatikom. Čo to znamená? Ako ste už spomenuli, Slovensko ani žiadny iný štát EÚ Taiwan neuznáva ako nezávislý štát. Napriek tomu si všetci vyhradzujú právo mať s ním dobré ekonomické vzťahy. Táto situácia je výsledkom vývoja počas studenej vojny a toho, ako na konci 40. rokov minulého storočia dopadla v Číne občianska vojna. Nacionalistická vláda na čele s Čankajškom prehrala občiansku vojnu proti komunistom Mao Ce-tunga a stiahla sa na Taiwan. Ten dnes diplomaticky uznáva len niekoľko krajín a v Európe je to iba Vatikán. Neformálne vzťahy však Tchaj-pej so štátmi sveta udržiava. Taiwan je demokratická krajina, kde žije viac ako 20 miliónov ľudí, ktorí by mali mať zvrchované právo určiť si svoju budúcnosť. Vzhľadom na konflikt s komunistickým režimom v Pekingu to tak však nie je. V Európe vzťah k Taiwanu vnímame podľa toho, nakoľko sú jednotlivé štáty ochotné rozprávať sa s jeho predstaviteľmi a do akej miery chcú rozvíjať vzťahy v ekonomickej a politickej rovine. Čítajte viac Čína útočí zo sivej zóny. Taiwanci cvičia, ako keby boli vo vojne A tie krajiny ste rozdelili do štyroch skupín. Áno. Prvú skupinu sme nazvali starí partneri. Patrí do nej Nemecko, Francúzsko a Británia. Sú to štáty, ktoré majú dlhodobé ekonomické a politické kontakty s Taiwanom a ktoré na domácej úrovni nevyvolávajú zásadné kontroverzie. Samozrejme, Peking ich vníma kriticky, ale z nášho pohľadu nie až tak výrazne ako v prípade druhej skupiny, ktorú sme nazvali noví priatelia Taiwanu. Do nej sme zaradili niektoré štáty strednej Európy, ktoré začali s Tchaj-pejom vo výraznejšej miere spolupracovať v poslednom období. Vyplynulo to aj z určitej dezilúzie a skepsy zo vzťahov s Čínskou ľudovou republikou. Sú to štáty veľmi aktívne v budovaní politických vzťahov s Taiwanom a postupne si vytvárajú ekonomické väzby. V tejto skupine sú Česko, Litva či Poľsko a do roku 2023 by sme do nej zaradili aj Slovensko. Súčasná vláda Roberta Fica preferuje rozvoj vzťahov s Pekingom a Slovensko sa tak dostalo do tretej skupiny – k pragmatikom. Ale tí tiež rozvíjajú vzťahy s Taiwanom, pravda? Majú záujem o ekonomickú spoluprácu s Tchaj-pejom, lebo je pre nich výhodná, a týka sa to aj Slovenska. Politické kontakty sa však dostali do úzadia. Ak aj nejaké existujú, nie sú verejné. Pragmatických krajín je v Európe najviac. A ešte tu máme skupinu, ktorú sme nazvali zaostávači. Tí neriešia kontakty s Taiwanom. Buď preto, aby si nepokazili vzťahy s Pekingom, alebo z vnútropolitických dôvodov. Príkladom je Cyprus, ktorý má pocit, že nadviazanie vzťahov s Tchaj-pejom by v podstate legitimizovalo tureckú okupáciu. Podobne je to v prípade Španielska, ktoré je síce v pragmatickej skupine, ale politické kontakty s Taiwanom vzhľadom na snahy Katalánska a ďalších separatistov neudržiava. Čítajte viac Je Európa v čínskej pasci? A ako sa môže vyrovnať s Trumpom a Ruskom? Ako teda vyzerajú vzťahy Slovenska s Taiwanom? Do roku 2023 sa paralelne rozvíjali na politickej aj ekonomickej úrovni. Slovensko privítalo viacerých taiwanských predstaviteľov a zástupcovia slovenských ministerstiev navštevovali Taiwan. Dnes to už neplatí, a aj preto začíname zaostávať za niektorými našimi regionálnymi konkurentmi, najmä Poľskom a Českom. Tam sa nová vláda Andreja Babiša bude určite menej pozerať na politické hodnoty v zahraničnej politike, ale neočakávame, že vzťahy s Taiwanom zásadne oslabí, ako sa to stalo na Slovensku. Pritom pred rokom 2023 sme boli dobrým príkladom, že je možné paralelne rozvíjať kontakty s Tchaj-pejom aj Pekingom bez toho, aby Bratislava čelila zásadným problémom. Čítajte viac Slovensku pomáhame s polovodičmi, chceme prispieť aj do OSN, vraví taiwanský diplomat Ako sa to dá? Najmä počas vlády Eduarda Hegera to fungovalo tak, že na verejnosti sa vzťahy s Taiwanom nespájali s kritikou Číny. Bol to odlišný prístup od toho, aký malo Česko. Slovensko tieto kontakty prezentovalo oddelene. Len čo sa vzťah s Taiwanom nastaví tak, že sa s ním ideme rozprávať preto, lebo sa nám nepáči Čína, vyvolá to reakciu Pekingu, hoci tá by prišla v každom prípade. Rozdiel je v tom, či Peking len niečo povie, alebo príde aj s ekonomickou sankciou. Pravda je taká, že dve najväčšie čínske investície v histórii Slovenska, ktorými sa pýši súčasná vláda, vznikli v predchádzajúcom období. Či už je to investícia firmy Volvo, alebo spolupráca na výstavbe baterkárne s Inobatom. Otázka teda je, či súčasná, povedzme servilná, politika vlády k Pekingu prináša výsledky v podobe prílevu nových hospodárskych príležitostí pre Slovensko. Vidíme, že nie. Pokiaľ proaktívne prezentujeme pročínske pozície, Peking nemá motiváciu prichádzať s novými ekonomickými projektmi. Ak majú hospodársky zmysel, vzniknú bez ohľadu na politické vzťahy. Mal by sa Taiwan obávať, že aj súvislosti s problémami vo vzťahoch s USA sa Európa na jeho úkor viac prikloní k Číne? Je to určite otázka, ktorou sa v Tchaj-peji musia zaoberať v záujme vlastnej bezpečnosti. Okrem niektorých výnimiek však zatiaľ v Európe nevidíme, že by zhoršovanie vzťahov so Spojenými štátmi automaticky viedlo k zbližovaniu sa s Čínou. Peking sa to, samozrejme, snaží využiť vo svoj prospech a vedie v tomto zmysle diplomatickú ofenzívu. Problémy, ktoré EÚ a jednotlivé európske štáty s Čínou majú, však do veľkej miery existujú nezávisle od toho, čo sa deje v USA. Spôsob, akým sa vyvíja čínska nadprodukcia v niektorých sektoroch, má výrazne negatívne vplyvy na európsku ekonomiku. Je tu aj otázka zneužívania hospodárskych závislostí na presadzovanie politických cieľov Pekingu. Európa preto musí pokračovať v kurze, ktorý mala nastavený ešte pred nástupom Trumpa do druhého volebného obdobia – teda v politike takzvaného deriskingu, znižovania závislosti od Číny a zvyšovania strategickej autonómie EÚ. Pravda je, že existuje paralelný ekonomický konflikt únie s USA aj s Čínou. Znamená to, že Európania majú na taktickej úrovni o niečo obmedzenejší manévrovací priestor. EÚ by si zrejme mohla dovoliť niektoré asertívnejšie postoje voči Pekingu, keby nemusela riešiť problémy so Spojenými štátmi. Je to však aj otázka toho, či sa únia dokáže postaviť na vlastné nohy vo vzťahu k Číne aj Rusku. Či bude sama robiť veľmocenskú politiku a prípadne sa stane ďalším mocenským pólom. Minimálne dovtedy, kým si nevyrieši vzťahy s Amerikou. Do toho zapadajú aj kontakty s partnermi širšieho demokratického bloku štátov. EÚ sa darí uzatvárať dohody o voľnom obchode s krajinami, s ktorými to dlho nebolo možné. Týka sa to Indie alebo Mercosuru. Nejde však len o tieto veľké dohody, ale aj o užšie, špecializované partnerstvá, napríklad s Taiwanom. Ten je technologická mocnosť. Spolupráca v oblasti polovodičov s Tchaj-pejom prispieva k zvyšovaniu odolnosti európskeho kontinentu voči výpadkom vo výrobných reťazcoch. Čítajte viac Ako odstrašiť Peking? Atómová bomba by Taiwanu vo vojne na Čínu nestačila Keby sa Čína rozhodla nejako zatlačiť na Taiwan, hoci by to nemusela byť priama invázia, ako by reagovala Európa? Možností, akým spôsobom by sa mohla prejaviť čínska agresia voči Taiwanu, je viacero. Od ekonomickej blokády cez priamu vojenskú inváziu na hlavný taiwanský ostrov až po okupáciu menších ostrovov, z ktorých niektoré sú len pár kilometrov od čínskej pevniny, čiže sa nedajú ubrániť. Reakcia Európy a demokratického sveta by závisela od toho, čo by sa stalo, a od toho, čo by urobili Spojené štáty. Nikto v Európe ani v Tchaj-peji si nerobí ilúzie, že starý kontinent by mohol zohrať rozhodujúcu rolu v prípadnom konflikte. Najprv by toto bremeno ležalo na Taiwane. Musel by prežiť prvé dni, kým by sa zmobilizovali jeho regionálni partneri – Japonsko, Austrália, Filipíny a, samozrejme, Spojené štáty. V ich prípade je otázne, ako by vyzerala podpora Taiwanu. Či by sa zapojili priamo vojensky, alebo by Tchaj-peju dodávali zbrane a poskytli mu ďalšiu pomoc. Úloha Európy by bola primárne ekonomická. EÚ je najvýznamnejším hospodárskym partnerom Číny, a teda má v rukách nástroje, ktorými môže zatlačiť na Peking. Záležalo by však na tom, či by únia mala vôľu uplatniť ekonomické sankcie a aké tvrdé by boli. Konflikt o Taiwan by mohol mať ešte výraznejšie ekonomické dosahy než iné krízy. Nevieme však, do akej miery by EÚ dokázala konať jednotne. Možno by sme skôr bo