Pýtam sa teba , nie rodičov . Lekár ma nechal rozhodnúť sa medzi amputáciou a smrťou , mala som 11 rokov

aktuality.sk · Feb 15, 2026 · Collected from GDELT

Full Article

Keď Monika prvýkrát prišla na oddelenie detskej onkológie, presviedčala spolupacientov, že rakovinu nemá. Neskôr však pochopila, že sa mýlila. Postupne ju začali zamestnávať myšlienky o tom, koľko má leukocytov či trombocytov. Premýšľala nad plánovanými operáciami a neskôr aj nad tým, aké balóny by si priala mať na pohrebe.Monika mala desať rokov, keď jej diagnostikovali jeden z najagresívnejších druhov rakoviny – osteosarkóm. Do pätnástich rokov sa jej rakovina vrátila ešte štyrikrát. Prišla o nohu, o viaceré kamarátky z onkologického oddelenia a aj o detstvo. No nie všetko, čo na onkologickom oddelení prežila, bolo len o stratách.Lekári vtedy Monike Klempárovej dávali len mizivú šancu na prežitie. Dnes má 36 rokov.Ako tínedžerka si mala vybrať, či bude pokračovať v liečbe, alebo pôjde domov zomrieť. Sama svoje zdravie považuje za zázrak. Následky, ktoré si z tohto obdobia nesie, už prestala skrývať: sukňu si oblečie napriek tomu, že tak odhalí svoju protézu.Občas sa však stretáva so zvláštnymi otázkami od neznámych, na ktoré nevie reagovať. „Nechcem hovoriť celý príbeh. Raz som povedala, že mi nohu odhryzol žralok a išla som ďalej. Ale väčšinou ma mrzelo, že ich viac zaujímala noha než ja ako človek.“- prečo o amputácii rozhodovalo jedenásťročné dieťa;- ako vyzerá detstvo strávené medzi chemoterapiami;- čo je ťažšie než rakovina;- ako sa žije s protézou bez skrývania;- čo sa stalo, keď sa rozhodla, že ďalšiu chemoterapiu nepodstúpi;- kde sa končí viera a začína medicína.Od bicyklovania k boju o životKeď ste mali desať rokov, diagnostikovali vám rakovinu. Čo tomu predchádzalo?Bola som u babky na prázdninách a učila som sa bicyklovať. Keďže som ešte nevedela dobre brzdiť, narazila som si pedálom do predkolenia. Zabolelo to, ale jazdila som ďalej. V ten istý večer som však začala vracať, mala som vysoké teploty a do týždňa sa mi na nohe objavil veľký opuch, ktorý bolel čoraz viac. Išli sme k lekárke, ktorá si myslela, že to je len hematóm.Ale nebol.Nie, bolesti neprestávali, naopak, zhoršovali sa. Poslali nás na chirurgiu, ale odtiaľ sme tiež odchádzali s tým, že je to len hematóm. Keď sa to však ani po dvoch mesiacoch nezlepšovalo, poslali nás na vyššie pracovisko – najskôr do Bardejova, čo sme mali najbližšie. Potom do Prešova a nakoniec do Bratislavy.Rodičom vtedy povedali, že nejde o bežný problém a že sa celej rodine zásadne zmení život. V Bratislave na detskej ortopédii mi spravili biopsiu. Po zhruba dvoch týždňoch čakania ma presunuli na detskú onkológiu. Už vtedy som mala metastázy na pľúcach. Bolo to veľmi rýchle. V priebehu mesiaca či dvoch som sa z dieťaťa, ktoré sa učilo bicyklovať, stala dieťaťom, ktoré bojovalo o život.Mali ste desať rokov. Povedali vám otvorene, že ide o rakovinu?Nikto mi to nikdy nepovedal priamo. Ako dieťa som, samozrejme, cítila, že ide o niečo vážne, ale nikto to predo mnou oficiálne nepomenoval – ani lekári, ani rodičia. Vôbec to rodičom nezazlievam, neboli zvyknutí hovoriť o vážnych veciach. Monika Klempárová počas liečby. Zdroj: Monika KlempárováBoli ste len dieťa. Chápali ste vôbec, čo slovo „rakovina“ znamená?Áno. Môj otec absolvoval chemoterapiu, keď som mala osem rokov, takže som mala predstavu. Videla som ľudí na onkológii, chápala som súvislosti. Vnútorne som vedela, že ide o rakovinu, ale keďže mi to nikto nepovedal nahlas, hovorila som si, že ju nemám. A hovorila som to aj ostatným deťom na oddelení.Kedy ste pochopili, že ju máte?Dievčatá na onkológii mi povedali: „Veď všetci, čo sme tu, máme rakovinu.“ Vtedy mi to došlo. Bol to taký moment uvedomenia, ale neprežívala som to dramaticky. Skôr som si povedala: aha, dobre, idem sa liečiť a hotovo.Čomu pripisujete, že ste to prijali tak pokojne?O vážnosti môjho stavu sa so mnou najprv veľmi nerozprávalo, takže som mala pocit, že sa to nejako vyrieši. Do veľkej miery ma držalo aj to, že som veci brala racionálne. A že som bola vnútorne nastavená bojovať. Mám schopnosť ísť ďalej aj v extrémnych situáciách.Spomínali ste rodičov. Ako to celé prežívali?Pre celú rodinu to bolo nesmierne ťažké. Otec bol sám chorý, mama sa snažila zvládnuť všetko naraz. Sestra bola veľa sama doma, veľa času trávila s babkou. Ich život sa vtedy prevrátil hore nohami. Museli sa postarať o mňa, riešiť liečbu, nemocnice, a zároveň fungovať ako rodina. Bolo to extrémne náročné obdobie.Amputácia alebo smrťUž v začiatkoch vášho boja s rakovinou ste prišli o nohu. Ako vám predstavili možnosť, že vám ju budú musieť amputovať?Liečba vtedy trvala približne trištvrte roka. Nádor sa síce prestal zväčšovať, metastázy na pľúcach zmizli, ale noha bola už veľmi poškodená. Lekári zvažovali náročnú operáciu – výmenu kostí v predkolení. Podmienkou bolo zdravé koleno, čo u mňa nebolo isté. Ukázať sa to malo až pri operácii.Pamätám si moment, keď lekár poslal mojich rodičov na chodbu a nechal si ma v ambulancii samu. Povedal mi: „Monika, keď ti amputujeme nohu, môžeš žiť ešte päť, sedem rokov, možno viac. Keď nie, riziko je veľké a môžeš zomrieť. Pýtam sa teba, nie tvojich rodičov, lebo je to tvoj život.“ Vtedy som si ho za to veľmi vážila. Rozhodnutie nechal na mňa.A ja som bez váhania povedala, že chcem žiť, aj keď bez nohy. Na operáciu som šla s tým, že lekári urobia všetko pre záchranu nohy, ale ak to nepôjde, bude nutná amputácia.Premýšľali ste vtedy, o čo všetko môžete v súvislosti s amputáciou prísť? Milovala som beh, tanec, chcela som byť tanečníčka. Ale vôbec som vtedy neriešila, aké obmedzenia ma čakajú. Prosto som chcela žiť. Monika Klempárová počas liečby. Zdroj: Monika KlempárováTak ste išli na operáciu, ktorá mohla skončiť dvomi spôsobmi: buď o nohu prídete, alebo vám ju zachránia. Aké bolo prebudenie sa z narkózy?Keď som sa prebudila, cítila som si nohu. Myslela som si, že mi ju zachránili. Asi pol dňa som žila v presvedčení, že noha je stále tam.